Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Dnes spomíname na Ruda Slobodu

GALÉRIA
Dátum: 06.10.2020
Autor: Jana Vedejová
Dnes spomíname na Ruda Slobodu

Mestská časť Bratislava-Devínska Nová Ves si uctila pamiatku svojho rodáka a velikána slovenskej literatúry Rudolfa Slobodu (1938 – 1995) pri príležitosti štvrťstoročnice jeho úmrtia 6. októbra 2020.

Pietny akt sa konal na Nám. Rudolfa Slobodu pri jeho pamätníku s bustou od akad. sochára Alexandra Ilečka, neďaleko Slovinca, ktorý bol kedysi domovom spisovateľa. Vzhľadom na platné epidemiologické opatrenia bol počet pozvaných hostí limitovaný. Dôstojný nádych dodalo celému podujatiu moderovanie podujatia Dianou Padychovou, ktorá uvádzala prítomných rečníkov.
 
Pietny akt otvoril starosta mestskej časti Bratislava-Devínska Nová Ves Dárius Krajčír, ktorý pripomenul prítomným krátky, ale intenzívny život Rudolfa Slobodu prozaika, dramatika, scenáristu, esejistu, básnika, ale v neposlednom rade aj oddaného rodáka s chorvátskymi koreňmi, ktorý nadovšetko miloval svoju rodnú obec. Starosta Dárius Krajčír zaspomínal na svoje detstvo, na kontakty svojich rodičov s Rudolfom Slobodom, spoločné rozhovory pri práci v záhrade i pri náhodných stretnutiach na ulici.
 
Pietne stretnutie poctil svojou prítomnosťou súčasný veľký majster slova, významný slovenský spisovateľ a básnik Daniel Hevier. Jeho spomienky prekypovali úctou ku kolegovi, ktorý predčasne odišiel do spisovateľského neba, ale zanechal nám významné rozsiahle literárne dielo. Zaspomínal na román Britva, ktorý bol v mladosti jeho iniciačným čítaním od Slobodu, ako sa našiel v jeho hlavnom hrdinovi, menovcovi Danielovi, ako ho Slobodova „britva“ nerezala, ale liečila. Našiel sa aj pri ďalšom čítaní románu Narcis, ktorý považoval v tej chvíli za najlepší na svete. A tak to šlo životom ďalej, až sa stal vydavateľom Slobodovej tvorby a dodnes mu ako spomienka zostali jeho vzácne listy, ktoré si vtedy vymenili. Daniel Hevier si myslí, že tak, ako nepovažuje za tragický život Rudolfa Slobodu, nebol tragický ani jeho koniec. Ako bola tvorba tohto spisovateľa odrazom jeho vnímania života a stretnutí s okolitým svetom, podobne bola jeho smrť vyústením a zavŕšením tejto literárnej tvorby. Veď takmer všetky jeho romány nesú trpké autobiografické poznanie, že „ľudský život je najťažší spôsob existencie“. Tým, že „žijeme, neustále niekomu ubližujeme“.
 
Laudácio sa dostalo Rudovi Slobodovi aj z úst odborníčky na jeho dielo prof. Dagmary Inštitorisovej, členky Katedry masmediálnej komunikácie a reklamy Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, ktorá pripravuje vydanie monografie o tomto spisovateľovi ako dramatikovi. Ocenila jeho briskný pohľad na svet, ktorý pretavil do svojich dramatických diel. Rudolf Sloboda zanechal v svojich drámach veľký poklad pre divadelné dosky a nasledujúce generácie hercov.
 
Písal sa 16. apríl 1988. Ľubomír Feldek chcel urobiť radosť svojmu kamarátovi od pera, čerstvému päťdesiatnikovi Rudovi. V to ráno vysypal z rukáva báseň Nomen omen a ponáhľal sa za ním do Pezinka. Záhrada liečebne bola prvým svedkom jej prednesu. V deň spomienky na Rudolfa Slobodu ju s láskavým zvolením autora Ľubomíra Feldeka predniesli manželia Dúbravskí. Každý, kto si ju pozorne vypočul, spoznal v rodákovi z Devínskej a slávnom spisovateľovi to najpodstatnejšie.
 
Na záver si prítomní uctili Rudolfa Slobodu minútou ticha.
 
Eva Čikelová