Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Predstavujeme význemné osobnosti - Laureát ocenenia Devínskonovoveská holubica akad. mal. Viktor Hulík

Dátum: 06.01.2020
Počet videní: 1542
Predstavujeme význemné osobnosti - Laureát ocenenia Devínskonovoveská holubica akad. mal. Viktor Hulík

Predstavujeme významné osobnosti našej mestskej časti. Devínskonovoveská holubica s krištáľovými krídlami zosadla  v deň výročia prvej písomnej zmienky o Devínskej Novej Vsi,  10. októbra 2019, na zaslúžilé osobnosti. Laureát ocenenia Devínskonovoveská holubica - akad. mal. Viktor Hulík

Majstre, v októbri 2019 ste sa stali jedným z prvých laureátov ocenenia Devínskonovoveská holubica pri príležitosti Dňa obce našej Devínskej Novej Vsi. V našej mestskej časti žijete už niekoľko desaťročí. Svojou umeleckou prácou však reprezentujete nielen nás, ale i celé Slovensko. Kam zaletela krištáľová Devínskonovoveská holubica  v zbierke všetkých ocenení a vyznamenaní, ktoré ste získali počas umeleckého života?

Devínskonovoveská holubica „priletela do vitríny“ k ostatným oceneniam, ktoré som za svoju prácu, za moje výstavno-organizačné  a  občianske aktivity obdržal. Či už to je Cena bienále kresby v Rijeke, Pollock-Krasnerove štipendium z New Yorku, Bratislavská čučoriedka, tvorivé granty Univerzity v Sunderlande a Newcastli vo Veľkej Británii,  Diplom Bulharského ministra kultúry či ocenenie Za zásluhy a osobný prínos k rozvoju demokracie a slobody v rámci Mestskej časti DNV udelené pri príležitosti 20. výročia Nežnej revolúcie. Nerozlišujem tieto ocenenia z hľadiska hodnoty, každý prejav uznania poteší a napĺňa pocitom dobre vykonanej práce alebo je zároveň potvrdením zmysluplnosti či potreby občianskej angažovanosti v prospech správnej veci.

Prečo Vám kedysi zaimponovala Devínska Nová Ves a uprednostnili ste okrajovú lokalitu veľkomesta pred životom vo Vašom rodisku, v centre Bratislavy? Dokonca ste svoj lokálpatriotizmus s veľkým entuziazmom venovali spolu so skupinou aktivistov záchrane Istrijskej ulice. Aká intuícia Vás viedla k Vašej novej láske, k Devínskej Novej Vsi?

V roku 1974 po absolvovaní Vysokej školy výtvarných umení sme s manželkou stáli pred dilemou, či budeme bývať v Prahe, alebo v Bratislave. Vtedy sme počas pátrania po vhodnej lokalite objavili Devínsku Novú Ves a v nej, v jej pôvodnej centrálnej časti na Istrijskej ulici, domček s veľkým dvorom a záhradou, ktorý sa nám tak zapáčil, že sme sa hneď rozhodli kde budeme žiť. Devínska Nová Ves sa až neskôr stala súčasťou Bratislavy, v tom čase to bolo typické pokojné vidiecke sídlo s príjemnou atmosférou a krásnou okolitou prírodou, (jediným rušivým prvkom tu boli hraničné zátarasy a „strážcovia hraníc“). Ideálne miesto pre výtvarníka, ktorý potrebuje pre svoju tvorbu nerušené prostredie – aj preto sa tu usídlili aj viacerí moji kolegovia. Po prispôsobení bývania pre rozrastajúcu sa rodinu, prišla niekedy v sedemdesiatych rokoch ľadová sprcha – jedna strana Istrijskej ulice bola  odrazu naplánovaná na asanáciu a následnú „komplexnú bytovú výstavbu“. Rozhodli sme sa proti tomuto necitlivému a agresívnemu zásahu nielen do životov jej obyvateľov ale aj zásahu do pôvodného urbanizmu Istrijskej ulice bojovať. Nepovažovali sme za správne, aby pôvodnú historickú zástavbu tejto centrálnej lokality DNV nahradili neosobné a neforemné panelové domy.   Keďže podobný názor na vec mali aj predstavitelia mestských pamiatkárov, vznikla veľmi paradoxná situácia – čo sa stane skôr, či pamiatkári v záujme  ochrany lokality a zachovania pôvodného osídlenia stihnú vyhlásiť  pamiatkovú zónu, alebo ich predbehnú buldozéry a už nebude čo ochraňovať.

Po rokoch značného vypätia a veľmi stresujúcich a častokrát dramatických situácií na ktoré nerád spomínam, prišla v novembri 1989 revolúcia a tento naplánovaný necitlivý asanačný zásah sa podarilo zrušiť. Žiaľ čomu sa nepodarilo zabrániť, bola tzv. „I.etapa prestavby“ Istrijskej ulice od Uhroveckej po Novoveskú ulicu. Jedna strana ulice bola asanovaná a v časti nahradená objektami tvarovo i architektonicky nevhodnými pre toto prostredie - ako to niekto pomenoval „bradavicami“, v ďalšej časti pôvodná typická vidiecka zástavba nebola nahradená ničím ... viac než 50 rokov je tam voľný priestor. Natíska sa otázka – pre toto nič bolo potrebné vyhnať pôvodných obyvateľov z ich domovov?! Tí, ktorí toto vymysleli a spôsobili by si mali dnes prinajmenšom spytovať svedomie...

Majstre, v roku 2019 Vám bolo dopriate osláviť krásne životné jubileum. Určite Vás potešila ponuka prezentovať svoje životné dielo prostredníctvom bilancujúcej výstavy v galérii Danubiana Meulensteen Art Museum  v Čunove. Pri pomenovaní výstavy ste sa pohrali s alúziou a nazvali ste ju tajomne „VARIABILY (74+460/28 = 70 VH)“. Pomôžete našim čitateľom DEVEXu vyriešiť tento rébus?

Vystavovať v prekrásnom prostredí Danubiany na brehu Dunaja je rozhodne veľmi potešujúca skutočnosť, najmä pokiaľ sa jedná o výstavu k takémuto okrúhlemu jubileu, aj keď na druhej strane aj veľká výzva ako koncipovať výstavu v jej rozsiahlom výstavnom  priestore tak, aby vyznela čo najlepšie a najzaujímavešie. Našťastie koncepcia i zostava vystavovaných  diel sa podarila a výstava mala veľmi dobrý ohlas ako aj obrovskú návštevnosť - okolo 10 000 návštevníkov! Táto výstava  bola zatiaľ mojou najväčšou výstavou, podarilo sa tu zhromaždiť a vystaviť viac než 70 diel z môjho posledného, skoro 25 ročného tvorivého obdobia. Bolo potrebné zhromaždiť čo najviac prác, z ktorých mnohé už nie sú u mňa v ateliéri ale sú súčasťou rôznych zbierok, alebo sú v ponuke viacerých galérií u nás či v zahraničí. Výstavu by som neoznačil za bilancujúcu, mapuje len jednu časť môjho tvorivého programu, „čierno-bielo-šedé“ obdobie s  geometrickými variabilnými objektami. Názov výstavy s číselnou rovnicou naznačuje istú sumarizáciu, rovnica vyjadruje v číslach moje doterajšie výstavné aktivity – 74 označuje počet usporiadaných samostatných výstav, 460 je počet účastí na kolektívnych výstavách v 28 krajinách počas 70 rokov mojej existencie. Slovo Variabily označuje použitú technológiu v mojich prácach, pri ktorej sa dá s prvkami objektu manipulovať - variovať ich.

Pán Hulík, ste typickým umelcom výtvarno-básnického ponímania geometrie, v ktorej už starovekí Gréci objavovali dokonalú harmóniu krásy a logiky. V ktorom období svojho umeleckého života ste podľahli zakliatej kráse geoposúvania a pohrávania sa s kompaktnými štruktúrami? Prečo Vás fascinuje pohyb vrstiev vo Vašich geometrických kompozíciách?

Geometria je disciplína matematiky prvýkrát spopularizovaná starovekými Grékmi, ktorí sa zaoberali vzťahmi v priestore. Bola považovaná za dokonalú kombináciu logiky a krásy. Geometrická abstrakcia si našla svoje širšie uplatnenie v umení na začiatku 20. storočia a odvtedy prešla zaujímavým vývojom, mnohí autori ju vývojovo posúvajú a obohacujú o nové dimenzie aj dnes. Moja tvorba sa vyvíja v logickom slede, prítomná poloha častokrát vždy predznamenáva tú nasledujúcu(ce). Takže aj očarenie geometriou sa vyvíjalo postupne a prvé jej prvky sa v mojom programe objavovali už začiatkom osemdesiatych rokov. Inšpiračným zdrojom sa pre mňa stala príroda, ktorá je, či už vo svojom mikro či makro priestore založená na geometrii – keby sme si pod mikroskopom pozreli nejakú bunku, dostaneme sa až k jej geometrickej štruktúre; špirála DNA má dokonalý geometrický tvar; tvary kvetov, rastlín, živých organizmov; naopak pri pohľade do vesmíru sú to tvary či dráhy planét, hviezd, špirály galaxií a pod.

Fascinácia prírodou s jej premenami, variáciami, rôznorodosťou tvarov, foriem, farieb, všadeprítomnosťou pohybu, množstvom prekvapujúcich spojitostí, vzťahov a súvislostí priniesla do môjho výtvarného snaženia potrebu tieto deje nejakým spôsobom zreálniť aj v mojej tvorbe. Tak začali vznikať Posúvače, Brnkače, Prevešiavače, Zvešiavače, kde som premenu základnej kompozície robil pomocou prestavby východiskového obrazu využitím princípu skladacieho metra – „colštoku“; neskôr v deväťdesiatych rokoch som začal v nových Geo-posúvačoch manipulovať s jednotlivými vrstvami tvoriacimi objekt posúvaním, čím sa menil základný obraz, ktorým bol obyčajne jednoduchý geometrický tvar (štvorec, kruh, trojuholník) či geometrická štruktúra.

Jednoduchým posunom vzniká u každého diela možnosť na vytváranie nespočetného množstva variácií. Keďže som len matematik-laik a zaujímal som sa koľko je možné v tom-ktorom diele vytvoriť alternatívnych polôh, pri nejakej príležitosti som kontaktoval profesora matematiky, ktorý ma k môjmu úžasu informoval, že sa to pohybuje až v quadriliónoch možností!

Mnohí ľudia Vás poznajú iba ako autora populárnej sochy Čumila v historickom centre Bratislavy. Nezatieňuje Čumil Vaše svetové úspechy? Napríklad málokto vie, že ste sa stali členom medzinárodnej skupiny INT ART a hnutia geometrických výtvarníkov MADI, boli ste jediným slovenským autorom európskeho projektu na výstave „Náhoda ako princíp, svet hry, metóda a systém v umení 20. storočia“ vo Wilhelm-Hack-Museum v Ludwigshafene nad Rýnom, absolvovali ste stovky medzinárodných výstav. Nežiarlite v konečnom dôsledku na Čumila?

Realizáciu sochy Čumila považujem len za akési úsmevné vybočenie z môjho tvorivého programu. Prirovnal by som to k situácii, kde si interpret vážnej hudby „odskočí“ v istom momente do ľahšieho (populárneho) žánru. Čumil je v prvom rade vtip, humorná postavička, gag, srandička...

Keď som túto figúrku vymyslel a následne realizoval, ani vo sne mi nenapadlo, že by mohla tak vo verejnosti zarezonovať a byť taká populárna!  Dnes ho nájdete v každom turistickom bedekri a v niektorých zahraničných novinách dokonca napísali, že návšteva Bratislavy bez toho, že by ste videli Čumila je neúplná! Čumil si tak žije svoj vlastný život, oddelene od mojich variabilov či posúvačov.

Nemyslím si, že by Čumil nejako konkuroval mojej voľnej tvorbe, kto sa bližšie zaujíma o výtvarné umenie a dianie v ňom, tak sa vie orientovať. Tí, pre ktorých je súčasné umenie príliš komplikované  a nezrozumiteľné, (nezrozumiteľnosť je však ľahko odstrániteľná naštudovaním si príslušných pasáží z dejín umenia), si spájajú moje meno s Čumilom, tí ostatní, (ktorí sú žiaľ v menšine), vedia o čom sú moje práce zamerané na geometrickú abstrakciu a majú v tom jasno. Moje mnohé účasti na výstavách sú jednoznačne spojené s tým čo v mojom tvorivom programe rozvíjam už mnoho rokov a že táto poloha mojej tvorby rezonuje vo výtvarnom prostredí , dokladá už vyššie spomínané množstvo mojich výstavných aktivít a to nielen doma ale v poslednom období najmä v zahraničí.

Majstre, vďaka za rozhovor.

Zhovárala sa Eva Čikelová