Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Do nášho sveta patria aj vírusy

Dátum: 20.03.2020
Počet videní: 1009
Do nášho sveta patria aj vírusy

Milí čitatelia, pokračujeme v predstavovaní významných osobností našej mestskej časti. Ponúkame vám rozhovor s prof. MUDr. Fedorom Čiamporom, DrSc., ktorý celý život pôsobil ako virológ a vedúci vedecký pracovník vo Virologickom ústave Slovenskej akadémie vied (VÚ SAV) v Bratislave (1965 – 2015). Taktiež bol riaditeľom VÚ SAV, podpredsedom  SAV a predsedom Učenej spoločnosti SAV. Je spoluautorom mimoriadne úspešnej knihy Lekárska virológia. Jeho špecializáciou sú vírusy chrípky a elektrónová mikroskopia buniek a vírusov.

Milí čitatelia, pokračujeme v predstavovaní významných osobností našej mestskej časti. Ponúkame vám rozhovor s prof. MUDr. Fedorom Čiamporom, DrSc., ktorý celý život pôsobil ako virológ a vedúci vedecký pracovník vo Virologickom ústave Slovenskej akadémie vied (VÚ SAV) v Bratislave (1965 – 2015). Taktiež bol riaditeľom VÚ SAV, podpredsedom  SAV a predsedom Učenej spoločnosti SAV. Je spoluautorom mimoriadne úspešnej knihy Lekárska virológia. Jeho špecializáciou sú vírusy chrípky a elektrónová mikroskopia buniek a vírusov.

Pán profesor, zastavme sa na chvíľu pri Vašom detstve. Spomínate si, čo na Vás zvlášť vplývalo a čo Vás formovalo? Boli ste knihomoľ?

Narodil som sa počas druhej svetovej vojny v Martine, ale môj otec pôsobil ako praktický lekár v Oravskom Podzámku. Po vojne v r. 1946 sa otec s rodinou presťahoval do Štúrova (vtedy Parkan). V tom období totiž denne prechádzali transporty, reemigrácie Maďarov zo Slovenska do Maďarska a Slovákov z Maďarska do ČSR, a môj otec vedel zo školy z obdobia rakúsko-uhorskej monarchie maďarsky. Mal som vtedy štyri roky, takže detstvo som prežil v tomto kraji južného Slovenska. V Štúrove som začal chodiť do ľudovej školy a tam som aj roku 1959 maturoval na Jedenásťročnej strednej škole.

Štúrovo bolo v roku 1946 malé mestečko s 5 tis. obyvateľmi.  Nad mestom, na druhej strane Dunaja, sa týčila Ostrihomská katedrála. Dôležitejšie úrady zastávali Slováci, veľa slovenských detí boli deti železničiarov, colníkov a úradníkov miestnych úradov. Väčšinu tvorili Maďari a aby som sa s deťmi mohol hrať, naučil som sa maďarsky. Dunaj bola vtedy čistá rieka, takže celé prázdniny sme trávili na jeho piesočných brehoch. Potom sa otvorilo kúpalisko s termálnou vodou, takže sme si mohli vybrať, kde budeme prázdninovať. Bolo to veľmi milé, radostné a veselé detstvo.

Od strednej školy ma priťahovala otcova pracovňa, jeho knihy a mnoho rôznych fľaštičiek v jeho bývalej súkromnej ambulancii, ktorú mu v roku 1948 zrušili. Veľa sa, samozrejme, doma hovorilo o pacientoch a chorobách, otec ma občas vzal so sebou, keď musel ísť pitvať vyplavenú mŕtvolu z Dunaja. Od malička som veľmi rád čítal, zriadil si svoju malú knižnicu s jednoduchou pečiatkou. Miloval som svet J. Verneho, posledných mohykánov, či mayoviek, knihy Paula de Kruifa, ale najviac som listoval v Slovenskej encyklopédii. Tú mi vždy mama dala do postele, keď som bol chorý, a mala pokoj. Ale rád som mal aj Kukučína či Vajanského. V rozhlase som vyhral literárnu rozhlasovú súťaž a bol som na to veľmi pyšný. Nemôžem povedať, že som bol knihomoľ, lebo voľný čas som trávil s deťmi na bicykli, pri Dunaji alebo v opustenom bunkri v nejakej štúrovskej záhrade. Vždy som si však našiel čas aj na čítanie. To všetko u mňa postupne vyústilo do záujmu študovať medicínu.

Po maturite som sa prihlásil na štúdium na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (LF UK), ale pre nedostatok miesta ma neprijali. Vtedy to bola taká formulka pre tých, ktorí nevyhovovali z kádrových dôvodov. Nemal som dobrý pôvod, lebo otec bol lekár a matka učiteľka, dcéra evanjelického farára. V r. 1959 otvorili na LF UK po prvý raz diaľkové štúdium prvého ročníka všeobecného lekárstva. Po odvolaní proti neprijatiu ma na diaľkové štúdium prijali. Nastúpil som pracovať ako sanitár na Okresnú hygienickú stanicu v Štúrove a na víkendy som cestoval na LF UK do Bratislavy. Po prvom ročníku diaľkové štúdium zrušili a všetci sme pokračovali od druhého ročníka v riadnom dennom štúdiu.

V mladosti ste sa rozhodli vydať na vedeckú dráhu v odbore virológia. Prečo vám imponovali práve vírusy? Netúžili ste po absolvovaní štúdia medicíny ísť do lekárskej praxe?

Nemôžem povedať, že mi od začiatku imponovali vírusy. Priznám sa, že som jedným dychom v detstve čítal príbehy o objave bacila tuberkulózy, inzulínu a pod. Na LF UK, už ako študent denného štúdia, som od druhého ročníka chodil v rámci Študentskej vedeckej činnosti pracovať na Anatomický ústav LF UK. Priťahovali ma mikroskopické techniky, svetelná či elektrónová mikroskopia, neviditeľný svet štruktúry tkanív a buniek, mikroorganizmov. V piatom ročníku som robil asistenta na polovičný úväzok na Anatomickom ústave a plánoval som, že po skončení štúdia ostanem na Anatomickom alebo Histologickom ústave na LF UK. Lenže po skončení školy tam nebolo miesto, ale uvoľnilo sa študijné miesto na Virologickom ústave v Oddelení Štruktúry vírusov a v Laboratóriu elektrónovej mikroskopie. Tam som sa začal venovať štruktúre interakcií vírusov a buniek a zotrval som tam presne 50  rokov. Určite boli chvíle, keď som rozmýšľal nad praktickou medicínou, ale nakoniec vždy zvíťazil pocit, že môžem byť užitočný aj vo výskumnej experimentálnej medicíne.

Vysvetlite, prosím, našim čitateľom, čo to vlastne vírusy sú. Ako je možné, že tieto mikroskopické infekčné agensy majú u človeka takpovediac navrch, dokážu ho atakovať a zložiť do postele, dokonca ohroziť fungovanie jeho vnútorných orgánov a spôsobiť smrť?

Vírusy sú najmenšie organizmy, ktoré sú výlučne vnútrobunkové parazity. Bez živej bunky sa nedokážu rozmnožovať, pretože obsahujú len jednu nukleovú kyselinu, ribonukleovú (RNK) alebo deoxyribonukleovú kyselinu (DNK). Všetky živé organizmy, od jednobunkových až po zložité živočíchy, majú obidve nukleové kyseliny súčasne. To je podmienka rozmnožovania, realizácie ďalšej existencie. Vírusov je veľmi veľa. Parazitujú nielen na človeku a živočíchoch, ale svoje vírusy majú aj baktérie, rastliny, huby, hmyz, prakticky všetko živé na našej planéte. Len malá časť vírusov spôsobuje ochorenia svojich hostiteľov. Väčšinou sú neškodné a niekedy dokonca užitočné. Mimo živej bunky dlho nevydržia. Je to s nimi ako s rybami na suchu.

Pán profesor, v súčasnej dobe ste ako renomovaný virológ neustále pod drobnohľadom médií, ktoré Vás prizývajú do rôznych relácií alebo Vás žiadajú o rozhovor. Téma je daná okolnosťami u nás i vo svete: nový koronavírus, ochorenie COVID-19... Prečo sa šíri tak rýchlo, a pritom často nenápadne? Prečo je nebezpečný najmä pre starých ľudí?

Koronavírusy sú známe od roku 1960. Vtedy boli identifikované dva ľudské koronavírusy, ktoré nespôsobovali vážnejšie ochorenia, len slabé nádchy. Poznali sme tiež koronavírus hydiny, prasiec, mačiek a psov. U hydiny spôsobuje zápaly dýchacích ciest, u prasiec, psov a mačiek hnačky. Tieto nie sú prenosné na človeka.

V roku 2002 sa objavil koronavírus, ktorý pochádzal z netopierov, prešiel cez cibetky ako medzihostiteľa a spôsobil epidémiu SARS 1. V roku 2010 sme zaznamenali ďalší koronavírus, taktiež z netopierov, ale medzihostiteľom boli ťavy. Vtedy spôsobil epidémie MERS. Najnovšie sa v decembri 2019 objavil nový koronavírus, bol nazvaný SARS 2 (COVID-19), ktorý podobne pochádza z netopierov, ale medzihostiteľmi sú pravdepodobne norky. Takto modifikovaný koronavírus úspešne nainfikoval ľudí a ľahko sa začal šíriť kvapôčkovou infekciou. Najhoršie však je, že má inkubačnú dobu až 14 dní. V infikovanom človeku sa koronavírus rozmnožuje, ten ho kvapôčkami šíri do okolia, ale zvyčajne nemá žiadne príznaky ochorenia po celé dva týždne. Tým sa líši od SARS 1 a MERS, kde bola inkubačná doba 24 – 48 hodín. Osoby, ktoré boli vtedy infikované, bolo možné rýchlo odhaliť a izolovať. Navyše, COVID-19 je úplne nový vírus, s ktorým sa ľudská populácia doteraz nikdy nestretla. Ľudia nemajú žiadne protilátky, nie sú pred ním nijako chránení. COVID-19 nepatrí medzi vírusy s vysokou mierou virulencie, čiže agresivity, takže väčšina infikovaných sa rýchlo uzdraví. Starší ľudia však majú oslabené imunitné reakcie, podobne ľudia s nádorovými či kardiovaskulárnymi ochoreniami, preto je priebeh ochorenia u nich ťažší a aj častejšie končí úmrtím.

Ako hodnotíte z Vášho virologického pohľadu súčasnú situáciu na Slovensku? Aké rady ponúknete našim čitateľom?

Koronavírusová epidémia v Číne už dosiahla vrchol, je na ústupe. V súčasnosti sa presunula do Európy. Epidémia pravdepodobne vyvrcholí koncom marca, resp. v polovici apríla. Potom začne ustupovať. Záleží to však od toho, ako dôsledne sa budú dodržiavať protiepidemické opatrenia a či budeme mať dostatok ochranných pomôcok. Vzhľadom na nevyhnutné postupy klinického skúšania liekov odborníci očakávajú, že lieky a očkovacia látka proti novému koronavírusu budú dostupné v rozpätí jedného až dvoch rokov.

Pán profesor, naša redakcia Vám ďakuje za rozhovor a želá dobré zdravie do ďalšieho života.

Zhovárala sa Eva Čikelová