Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Predstavujeme význemné osobnosti - Laureát ocenenia Devínskonovoveská holubica Jozef Rajchl

Dátum: 06.01.2020
Počet videní: 1444
Predstavujeme význemné osobnosti - Laureát ocenenia Devínskonovoveská holubica Jozef Rajchl

Devínskonovoveská holubica s krištáľovými krídlami zosadla  v deň výročia prvej písomnej zmienky o Devínskej Novej Vsi,  10. októbra 2019, na zaslúžilé osobnosti. Laureát ocenenia Devínskonovoveská holubica Jozef Rajchl

Pán Rajchl, dostalo sa Vám veľkého vyznačenia zo strany našej mestskej časti, keď ste boli vybraný medzi prvých laureátov ocenenia Devínskonovoveská holubica pri príležitosti Dňa obce v októbri 2019. Kedysi ste o sebe prezradili, že Vaše vyšportované srdce bije iba 42 údermi za minútu. Rozbúchalo sa Vám rýchlejšie ako inokedy, keď k Vám priletela krištáľová holubica?

... Áno, bol to krásny pocit,  byť v prostredí svojich známych, osobností z DNV, v prostredí kde ste vyrastali a pôsobili sa vám takouto formou poďakujú, je niečo neskutočné a veľmi si to cením. Boli to niečo, z čoho som doteraz príjemne prekvapený.

Slovenská športová verejnosť Vás vníma predovšetkým ako ultramaratónca. Ako sa môže stať z obyčajného devínskonovoveského dieťaťa špičkový svetový vytrvalostný bežec? Aká inšpirácia vo Vás driemala a ako ju prebudilo vaše vtedajšie rodinné a školské zázemie?

V prvom rade musím podotknúť, že som ráno vždy utekal do školy, lebo som si rád pospal. Keďže som chcel prísť na čas, tak som musel bežať skoro každé ráno :) 

Devínska Nová Ves je priam predurčená na rozvoj akéhokoľvek športu. Pre beh sú tu jednoznačne skvelé trasy popri rieke Morave. (Človek si ide trochu zabehať a je zrazu vo Vysokej pri Morave, proste krása, ide to akoby samé.) Nádherné sú trasy v kopčekoch a na prstencoch Devínskej Kobyly.  Ale aj na školských dráhach. Treba snívať a venovať sa svojej vášni.

Pán Rajchl, bez akých vlastností sa neobídu súčasné deti pohodlnej elektronickej kultúry, ak Vás chcú nasledovať ako svoj športový vzor?

 Ako som povedal vyššie, určite treba snívať a robiť s deťmi, pokiaľ majú chuť ísť za svojím snom. Mali by sa s ním identifikovať a nepočúvať starších alebo rovesníkov, že niečo sa nedá. Kde je vôľa, je aj cesta...

Ja ako učiteľ deťom verím a veľmi! Treba sa im len venovať, čo stoji aj náš čas, podobne je to aj u rodičov a pedagógov. Ak deti uvidia, že stojíme pri nich, budú si viac veriť a zazívať veci s "nami" vonku na vlastnej koži. A také zážitky a pocity im už nezoberie a nedá žiadna sociálna sieť.

Pred vyše desaťročím ste fascinovali fanúšikov svojím ultrabehom Devínska Nová Ves – Atény – Peking. Čakalo na Vás 12 024 km a zdolali ste ich za 150 dní. Rôzne zaujímavosti a spomienky ste stvárnili v knihe „Z denníka osamelého bežca“. Čo vo Vás po rokoch rezonuje, keď si spomeniete na túto trasu?

Uf, ten chlad v Devínskej Novej Vsi, keď sme štartovali s priateľmi spred radnice... tá radosť, obavy, adrenalín... Je toho veľa. Niekedy mám pocit, že kus zo mňa zostal ešte stále bežať v tom krásnom svete.

Ako sa zapísalo do Vašich spomienok podujatie SYDNEY to PERHT, ktoré ste zaradili do športového kalendára 2017? Aké špecifiká Vás prekvapili v Austrálii?

V Austrálii ma prekvapilo mnohé. Najviac negatívne, a to neviditeľný nepriateľ, kvôli ktorému sme predčasne ukončili projekt a ja som prišiel o časť pečene. Proste ma dobehla infekcia, s ktorou sme nepočítali. Ale krajina a obyvatelia boli super. Teploty sa tam vtedy vo vnútrozemí  šplhali nad 50 °C.

Pán Rajchl, absolvovali ste stovky medzinárodných maratónov, ultramaratónov, vytrvalostných behov a súťaží. Zároveň sa na charitatívnych športových podujatiach intenzívne angažujete v prospech výskumu liečby Parkinsonovej choroby.  Čo Vás motivuje pomáhať iným?

Tak, to je jednoduchá odpoveď. Jednoznačne ma motivuje moja rodina a okolie. Sú to mnohí známi zo sociálnej a kultúrnej oblasti od mojej mamy, ktorá sa pohybovala  v Devínskej Novej Vsi dlhé roky ako angažovaná "osôbka"  v Slovenskom červenom kríži, v Matici slovenskej, kedysi v Zväze žien. Ja som podobne bral takúto sféru angažovanosti ako niečo samozrejmé, niečo, čo sa proste má robiť.

Pre nadáciu The Michael J. Fox Foundation for Parkinson's Research som začal aktívne pracovať aj v inej oblasti ako sú finančné zbierky (napr. prednášky a pod.).  Po tom, ako mame diagnostikovali túto chorobu, ktorej, žiaľ, toto leto podľahla, sa momentálne chystám aj naďalej organizovať rôzne podujatia na podporu tejto organizácie.

Pán Rajchl, ďakujem za rozhovor a v mene redakcie želám skvelé zdravie do ďalších rokov.

I ja ešte raz ďakujem za priestor vo Vašom mesačníku a za váš čas.

Zhovárala sa Eva Čikelová