Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Veľkonočné tradície

Dátum: 01.04.2021
Autor: Jana Vedejová
Počet videní: 1089
Veľkonočné tradície

V súčasnosti prežívame už vyše roka všadeprítomnú pandémiu nového koronavírusu.

 

Čoskoro máme za sebou aj tzv. veľký štyridsaťdenný pôst, ktorého zavŕšením budú veľkonočné sviatky. Počas pôstu je úlohou veriacich, aby sa vnútorne obrodili a pripravili na slávenie Veľkej noci. Kvôli prísnym epidemiologickým opatreniam si veľkonočné obrady pripomenieme iba cez médiá a budeme ich prežívať iba v úzkom rodinnom kruhu, podobne ako vlani.

Počas posledného tzv. Veľkého týždňa pred Veľkou nocou, od Kvetnej nedele (tento rok ju slávime 28. marca) po Bielu sobotu (3. apríl), si kresťanské cirkvi v chrámoch vždy pripomínali pamätné dni utrpenia a smrti Ježiša Krista. V minulosti boli preň typické okrem cirkevných obradov aj mnohé tradície a zvyky, ktorých dodržiavanie malo gazdom zabezpečiť najmä hojnosť úrody v nadchádzajúcej sezóne a dobré zdravie pre členov rodiny i chované zvieratá. Termín Veľkej noci (v tomto roku 4. apríl) pripadá vždy na prvú nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca.

Pôvodným symbolom Kvetnej nedele bola palmová ratolesť, ktorou vítal ľud Ježiša pri slávnostnom vstupe do Jeruzalema. V našich končinách tento strom nerastie, preto sa symbolom stali výhonky vŕby – bahniatka, niekde nazývané baburiatka. V tento deň si ich ľudia prinášali na posvätenie do chrámu. Kedysi na Kvetnú nedeľu chodili po domoch príbuzných a známych chlapci a dievčatá s veľkými rozkonárenými vetvami zelenej vŕby, ktorá bola ozdobená rôznofarebnými mašľami. Držali ju v rukách a pritom domácim spievali a vinšovali šťastné prežitie prichádzajúcich veľkonočných sviatkov. Ako výslužku dostali veľkonočné vajíčka alebo sladkosti.

Na Zelený štvrtok sa naposledy rozoznejú kostolné zvony, ktoré sa potom ozvú až na Veľkú noc. V minulosti sa tomu ľudovo vravievalo, že „zvony odleteli do Ríma“. Naši predkovia jedli počas dňa najmä zelenú stravu (špenát, kapustu), čo symbolizovalo zdravie po celý rok.  V tento deň sa štepili v sadoch mladé stromčeky, lebo sa vraj rýchlejšie zahojili.

Kresťania si na Veľký piatok pripomínajú smrť Ježiša Krista na kríži. Evanjelici ho považujú za najvýznamnejší sviatok, lebo Syn Boží dokončil dielo vykúpenia sveta. V katolíckych chrámoch sú oltáre bez kríža, svietnikov a iných ozdôb, odbavujú sa obrady určené iba na tento jediný deň v roku. Zachováva sa prísny pôst bez mäsitých pokrmov. Podľa starej tradície sa nesmelo robiť so zemou, ani prať bielizeň.

Na Bielu sobotu si kresťania pripomínajú, že Ježiš Kristus ležal pochovaný v kamennej hrobke. Gazdiné v domácnostiach sa v minulých časoch venovali príprave a pečeniu obradných jedál, varila sa domáca bravčová šunka, na východe Slovenska sa dodnes robieva „hrudka“, piekol sa typický koláč „paska“ alebo iný druh vo forme baránka. Mládenci mali za úlohu upliesť čo najväčší a dostatočne reprezentatívny korbáč z vŕbových prútov. Dievčatá zdobili kraslice, ktorých základom boli väčšinou bohato zdobené vaječné škrupiny bez obsahu, ktorými obdarovávali šibačov. Mladším chlapcom sa však dávali aj varené vajcia, ktoré sa farbili odvarom z cibule alebo iných prísad. Biela sobota sa u gazdov považovala za veľmi vhodný deň na sadenie a siatie.

Veľkonočná nedeľa je najväčšia slávnosť kresťanského cirkevného roku, pri ktorej sa oslavuje Kristovo vzkriesenie. Obradné veľkonočné jedlá sa v minulosti vkladali do košíka, ktoré v chráme posvätil kňaz, aby výdatné jedlo po dlhom pôste nikomu neuškodilo. Gazdiná musela všetko pripraviť deň vopred. Počas tejto nedele sa nesmelo nič variť, dokonca ani krájať nožom. Mladé dievčatá kedysi dostávali po prvý raz na hlavu partu ako symbol dospievania a dozrievania na vydaj.

Veľkonočný pondelok  býval ešte v minulom storočí najväčším sviatkom mládencov, ktorí chodili po domoch, kde bývali dievky súce na vydaj. Na východe Slovenska prevažovala oblievačka, na západe šibačka, na juhozápadnom Slovensku sme sa stretávali s obidvomi zvykmi. Čerstvá voda mala byť symbolom zdravého života. Ako už bolo spomenuté, šibalo sa korbáčom z čerstvých vŕbových prútov. V niektorých regiónoch prebrali šibanie v utorok dievčatá. Takto sa odplatili chlapcom za oblievačku z predchádzajúceho dňa.

„... Ako strom nemôže rásť a rozvíjať sa bez zdravých koreňov, tak ani národ nemôže napredovať bez koreňov...“ napísali svoje čerstvé skúsenosti zo zahraničia slovenské doktorandky na internetových stránkach. Veľkonočné obrady a zvyky sú tiež naším dedičstvom a vzácnou tradíciou, našimi koreňmi, na ktorých sme vyrastali, preto by sme ich mali mať v úcte a odovzdávať ďalším pokoleniam.

Eva Čikelová

Komentáre sú dostupné až po prihlásení na Váš Facebook profil. Ak ste neodsúhlasili Cookies, komentáre sa nemôžu zobrazovať.